Vážená pani poslankyňa, dámy a páni, milí priatelia,
som veľmi rada, že som dnes večer mohla prísť medzi vás sem, do Olomouce. Ideová konferencia je totiž asi najlepšie miesto na diskusiu o hodnotách. Zatiaľ čo idey slúžia v politike na lepšie pochopenie toho, ako funguje spoločnosť, hodnoty sú pre politika kompasom, ktorý mu pomáha pri rozhodovaní. A preto majú hodnoty v konzervatívnej politike kľúčové postavenie.
Dôstojnosť človeka, jeho sloboda pred Bohom, rodina, solidarita medzi ľuďmi a vedomie vlastnej nedokonalosti – toto by mali byť zdroje nášho politického presvedčenia a konania. Tieto hodnoty sú hlboko zakorenené v každom európskom národe. Na týchto hodnotách vznikla Európa. Ich popretím by sme popreli sami seba.
Žiaľ, presne to sa stalo.
Pretože hodnoty nie sú abstraktné ideály. Majú svoje praktické dôsledky a tie sa môžu najvýraznejšie prejaviť práve v politike.
Keď obhajujeme dôstojnosť človeka, máme na mysli jeho právo na život od počatia po prirodzenú smrť. Máme na mysli vytvorenie príležitostí pre rozvinutie jeho talentu a schopností. Máme na mysli jeho ochranu v detstve a starobe.
Keď hovoríme o slobode, uznávame právo človeka na omyl, ale aj jeho zodpovednosť za svoje konanie.
Keď zdôrazňujeme rodinu, máme na mysli ženu, muža a ich deti, rovnako ako nezastupiteľnú úlohu rodiny pre zachovanie spoločnosti a celej západnej civilizácie. Máme tiež na mysli schopnosť rodiny pomôcť svojim členom v čase núdze. Máme na mysli jej výnimočnosť pre udržanie pevného zväzku medzi generáciami. Oslabenie tohto zväzku ohrozuje udržateľnosť akéhokoľvek systému dôchodkového zabezpečenia.
Keď obhajujeme medziľudskú solidaritu, staviame sa na stranu slabých a chorých, mladých aj starých, ľudí bez práce alebo bez strechy nad hlavou.
Keď pripúšťame, že človek je hriešny, upozorňujeme na omylnosť každého z nás a potrebu vlády s poistným mechanizmom rozdelenia moci.
A nakoniec, keď hovoríme o kresťanstve, dávame pevný základ, zmysel a opodstatnenie všetkým hodnotám, na ktorých politika stojí.
Sú to hodnoty spoločenstva. Problémom je, že z nás sa stávajú egoisti.
Keď sa dnes ľudí zo Starého kontinentu opýtate, aké hodnoty sú dôležité pre nich osobne, uvedú celkom iné hodnoty než sloboda, ľudská dôstojnosť či solidarita. Mnohí spomenú na prvom mieste zdravie – a myslieť budú predovšetkým na svoje vlastné. Určite nezabudnú ani na úspech – svoj úspech. A veľa ľudí uvedie na prvom mieste rodinu. Veď predsa každý chce, aby aj jeho mal niekto rád.
Európa sa odvracia od hodnôt, ktoré ju sformovali. Žiadna teoretická diskusia by tento fakt nevystihla lepšie, než to, čo sa udialo v roku 2004 pri nominácii profesora Buttiglioneho na funkciu člena Európskej komisie. Ľavicovo-liberálni politici a médiá tu po prvýkrát bez obalu priznali, že kresťania nie sú podľa nich vhodnými kandidátmi pre niektoré vysoké politické úrady. Aby svoj názor obhájili, neváhali použiť manipuláciu, hrubé dezinformácie a lži. Ich útok na základné hodnoty – slobodu prejavu a svedomia a rodinu – zastihol nás, konzervatívnych politikov, nepripravených. Výsledok všetci poznáme.
Profesor Buttiglione sa nestal európskym komisárom. Naopak, László Kovács sa stal maďarským komisárom pre dane a colnú úniu. Presvedčený starý komunista, bývalý námestník ministra zahraničných vecí za Kádára. A keď som o tom hovorila nahlas, zdalo sa to mnohým nevhodné, konfrontačné, ba dokonca neslušné. Aby som bola presná – neslušné podľa nich nebolo to, že komunistický aparátčik je komisárom Európskej únie. Neslušná som ja, keď som o tom hovorila. Bolo to politicky nekorektné.
Európa sa ocitla uprostred krízy hodnôt a my spolu s ňou.
Pred nami je ťažká úloha: obnoviť dušu Európy. Aby sa nám to podarilo, musíme sa pozrieť pravde do očí.
Naša civilizácia sa rozvinula na kresťanských koreňoch. Je to fakt, a ako taký nemôže protirečiť filozofickej ani náboženskej orientácii žiadneho občana Európskej únie. Ak odmietneme uznať tento historický fakt, vnášame do spoločenského života znepokojujúci negativizmus. Európsky dom nemôžeme stavať tak, že prekrútime históriu.
Ale nestačí len prihlásiť sa ku koreňom. Dovoľte mi krátky citát: „Nie je dovolené odňať jednotlivcom a zveriť spoločenstvu to, čo môže jednotlivec vykonať vlastnými silami a vlastnou usilovnosťou. Súčasne je nesprávne preniesť na vyššie a väčšie spoločenstvá to, čo sa dá realizovať v menších a nižšie postavených spoločenstvách. Všetko toto znamená škodu a narúša spoločenský poriadok. Akákoľvek činnosť každej spoločnosti je svojou podstatou a povahou subsidiárna; má napomáhať členom spoločenského združenia, a nie ich zničiť a pohltiť.“
Táto, na súčasné európske pomery a zvyky vskutku revolučná téza, je klasickou definíciou princípu subsidiarity z encykliky Pia XI. Quadragesimo anno.
Konzervatívna politika pristupuje k človeku s úctou a rešpektom, nie povýšenecky. Viac ako veľkým plánom sociálnych inžinierov dôveruje sedliackemu rozumu. Vychádza z predpokladu, že štát má vytvoriť čo najväčší priestor slobody pre každého človeka, nie vodiť ho za ruku príkazmi a zákazmi. A tieto mantinely konzervativizmu čerpajú z prirodzených hodnôt židovsko-kresťanskej tradície.
Milí priatelia, ďakujem Vám za pozvanie, vážim si, že tu môžem byť s vami, a želám vám úspešnú ideovú konferenciu.
Ďakujem za pozornosť.
. . . . . . . .
Předneseno 31. 5. 2013 na konferenci Konzervativní hodnoty a politika 21. století v Olomouci, kterou pořádala TOP 09
Anna Záborská je poslankyně Evropského parlamentu za KDH